Posle Drugog svetskog rata je u Boljevcima osnovan Mesni odbor Matice slovačke a počelo je sa radom i Kulturno-umetničko društvo “Andrej Sladkovič”. Za njegovo osnivanje zaslužni su tadašnji direktor osnovne škole, Miroslav Kovač, učiteljica Marta Kvasova, Mihal Mihalj, Ondrej Bartko, nastavnik Aleksandar Hronjec i ostali. Tako su boljevački Slovaci imali mogućnost da se sastaju, uvežbavaju pozorišne predstave, plešu na zabavama, rade ručne radove (vez), igraju šah, iznajmljuju slovačke knjige iz biblioteke a isto tako i da prate televizijski program. Iz dostupnih izvora saznajemo da je prva organizovana kulturna aktivnost boljevačkih Slovaka bila još 1901. godine, kada je izvedena prva pozorišna predstava. Zatim sledi jedan duži period, za koji ne posedujemo skoro nikakve podatke o kulturno-društvenoj aktivnosti u ovoj sredini. Neki programi su i održani u oblasti kulture, ali samo povremeno i sporadično. Društvo je 1975. godine preimenovano i preregistrovano u KUD “Sladkovič”. Tako da od ove godine, dakle nešto više od četrdeset godina, možemo pratiti sistematsku i neprekidnu aktivnost više odseka u okviru pomenutog društva u Boljevcima, o čemu svedoče i redovno pisani i sačuvani zapisnici. Za ponovno osnivanje i revitalizaciju KUD “Sladkovič”, je u velikoj meri zaslužan tadašnji slovački učitelj Jan Kanja, neumorni, obrazovni i kulturni činilac, koji je posebno 70. i 80. godina prošlog veka režirao brojne pozorišne predstave.Vokalno-instrumentalna sekcija je počela sa aktivnošću odmah po obnavljanju društva, 1975. godine, i za vreme svog četrdesetogodišnjeg delovanja zabeležila je zavidne uspehe. Poznato je da se nekada nije išlo veoma često na plesne zabave, jer se pesma mogla čuti skoro na svakom mestu u selu, na njivi i tokom obavljanja teških domaćih radova. Od sumraka do svitanja je često na ulici odzvanjala svojevrsna boljevačka pesma. Vremenom se pesma sve manje čula na ulici i polako je prelazila na binu, kada su se počele priređivati organizovane kulturno-umetničke večeri. Na festivalu Susreti u pivničkom polju su po prvi put Boljevce u ime KUD “Sladkovič” zastupale Maria Striškova, danas udata Plavšić i Anka Hruškar, danas sa prezimenom Havran. To je bilo 1980. godine i od tada je na ovom našem poznatom festivalu u Pivnicama učestvovalo više izvanrednih pevača. Možda najveći uspeh u dosadašnjoj istoriji Boljevačkog “Sladkoviča” postigao je Pavel Kukučka, upravo na festivalu Susreti u pivničkom polju, gde je nastupao tri puta, pri čemu je Boljevcima doneo jednu I nagradu i dva puta III nagradu stručnog žirija za interpretaciju autentičnih boljevačkih pesama. Na ovom festivalu je nešto slabiji uspeh zabeležio još jedan boljevački pevač, Zdeno Košut, koji je u Pivnicama pevao dva puta. Na festivalu Susreti u pivničkom polju je učestvovala i Viera Ikerova, takođe dva puta, a 1989. godine je u Pivnicama pevala i Jarmila Tomanova, čije izvorne boljevačke pesme možemo i danas čuti na talasima Novosadskog radija. Godine 1996. je u Pivnicama pevao Vladimir Čapelja, koji je godinu dana kasnije učestvovao i na festivalu Raspevani Srem u Staroj Pazovi. Sledeći izvanredan i lep uspeh zabeležila je Vlasta Jovnašova, koja je 1998. godine bila pobednica pivničkog festivala i festivala Raspevani Srem u Pazovi.Iz porodice Kukučka, starija ćerka Jaroslava takođe poseduje vredne nagrade i priznanja za svoj pevački talenat. Upravo je Ana Kukučkova, koja takođe dolazi iz boljevačke pevačke porodice Kukučka, pobedila najpre u Staroj Pazovi na Raspevanom Sremu 2004. godine, a početkom 2005. godine i na festivalu Susret u pivničkom polju. Ovi uspesi pojedinih pevača vokalno-instrumentalnog odseka KUD-a “Sladkovič” najbolje svedoče o tome, da je u Boljevcima uvek bilo mladih i talentovanih pevača i pevačica, koji su svojim lepim i autentičnim pevanjem umeli i još uvek umeju da razvesele publiku, ali i prijatno iznenade muzičke stručnjake.Folklorni odsek je takođe aktivan od ponovnog obnavljanja rada KUD “Sladkovič”, dakle od 1975. godine. U prvim godinama obnovljene aktivnosti KUD “Sladkovič”, pokretačkom snagom je bila porodica Kanja, ali je ruku pomoći pružila i poznata muzička porodica Maćerak iz Stare Pazove – koreograf Juliana Maćerak i njen suprug, harmonikaš Zlatko Maćerak, zajedno sa sinom Zlatkom, muzičarem. Možemo reći da je osamdesetih godina prošlog veka bio najmasovniji i najaktivniji muzičko-plesni odsek, iako je i u kasnijem periodu zabeležio zavidne uspehe kako kod kuće, tako i u Slovačkoj. Boljevčanima je na putu stajala uvek ista prepreka a to je sastavljanje dobrog orkestra, čiji temelj mora sačinjavati dobar harmonikaš. Vrhunac aktivnosti folklorne grane KUD “Sladkovič” bila je uspešna organizacija našeg najvećeg Folklornog festivala “Tancuj, tancuj…” 1988. godine, kada je nastupao veliki broj naših plesnih ansambla. Boljevčani ni tada nisu ostali neprimećeni, nasuprot tome, činjenica da ovako mala slovačka sredina na samom jugu Srema, u okolini Beograda, može i ume da organizuje ovako velike poduhvate na najvišem nivou, jeste nešto o čemu se dugo pričalo i poslužilo mnogima za primer. Učesnici društva su bili i u Đetvi, Šuranama, u Liptovskim Slijačinama a najskorije uspešno putovanje imali su u augustu 2007. godine kada su posetili Hrušov. U proteklom period, koji je trajao više od četrdeset godina u plesno-muzičkom društvu KUD “Sladkovič” se izređalo više mladih generacija kao i veliki broj koreografa i koreografkinja. Ples, pesma i muzika su živeli i još uvek žive u ovoj sredini zahvaljujući brojnim plesnim i muzičkim, vrednim koreografima i koreografkinjama.Poznata je činjenica da su se naše vredne žene oduvek sa radošću, i to najčešće za vreme dugih zimskih večeri, sastajale na večernjim druženjima. Nekada davno pored uljanih lampi, kasnije pored slabih električnih sijalica, ali uvek sa pesmom i radošću. Danas je okupljanja žena sve manje, na nekadašnja večernja druženja se skoro i zaboravilo, ali se ipak boljevačke žene povremeno sastanu da bi pokazale kako umeju da šiju, mese, peku i sl. Tokom zime 1976. godine se u prostorijama udruženja sastala grupa boljevačkih žena sa ciljem da zajedno provedu duge zimske večeri, ali i da sašiju i naprave sve što je potrebno plesačima i glumcima. Odsek slikarstva i ručnih radova od 2001. godine organizovano nastupa najviše u okviru seoske slave Velika Gospojina, obično krajem augusta, ali i drugim prilikama. U okviru seoske slave se već tradicionalno održavaju Dani Srema u Boljevcima, kada u okviru raznih programa učestvuju i boljevačke žene zajedno sa likovnim umetnicima, etnografima i brojnim amaterima koji se bave kolekcionarstvom i zalažu za očuvanje kulturnog nasleđa. Postoji veliki broj žena koje se zalažu za razne svečane večere, izložbe i uopšte prezentovanje onog najlepšeg i najvrednijeg u Boljevcima, čija imena zbog brojnosti ne možemo navoditi.Prva pozorišna predstava je ovoj sredini prezentovana davne 1901. godine, o čemu ne postoje precizniji podaci. Takođe kada pogledamo delovanje amaterskog pozorišta, tačnije njegov početak, ne posedujemo potpune informacije o tome i teško je utvrditi kada je bila odigrana prva predstava u Boljevcima. Značajne podatke za ovu oblast predstavljaju sećanja Pavela Petraka, čije reči je zabeležila novinarka i kulturno-obrazovni aktivista iz te sredine, Viera Tomanova u odlomku “Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej”, iz kojeg saznajemo da je od 1932. godine, kada je bio osnovan MOMS, na polju kulture radila gospođa Marta Kvasova, supruga sveštenika. Tadašnji crkveni sastav je kupio kuću u glavnoj ulici, prekoputa crkve. Bio je to Slovački dom, koji je predstavljao sedište MOMS i tamo su uvežbavane pozorišne predstave, održavana ženska sekcija, osim toga, tamo su se čuvale i slovačke knjige, fotografije, pozorišni komadi. Ovde je Marta Kvasova uvežbala predstavu “Planina zove”, koju su pozorišni amateri izveli pred domaćom publikom. Slovački učitelj i neumorni prosvetni i kulturni radnik Jan Kanja je 1975. godine a zatim i mnogo godina kasnije, režirao brojne pozorišne predstave. Prosto se 70. i 80. godina prošlog veka u Boljevcima podrazumevalo da će pozorišne predstave uvežbavati i režirati učitelj Kanja. Kasnije je uvežbavanje i režiranje preuzeo Mihal Đurčik, koji se sa amaterskim radom sreo još 1973. godine kao dvadesetdvogodišnji momak. Da se pozorišna aktivnost u Boljevcima ne bi ugasila ni u teškim i kriznim devedesetim godinama, kada dominiraju pevači i pevačice koji uzimaju sve nagrade na festivalima, pobrinuo se mladi Emil Toman, koji je bio u potpunosti posvećen pozorištu. Nije imao lak zadatak, jer je učitelj Jan Kanja već duže vreme bio u penziji, a i starija generacija na čelu sa Mihalom Đurčikom i Karolom Košutom je polako štafetu prepuštala mlađima. Posle sjajnog perioda za boljevačko pozorište, kada se zahvaljujući režiseru Emilu Tomanu, ali i odličnom ansamblu, ime Boljevci i o Boljevčanima čulo u onom najlepšem svetlu, ne samo na našim pozorišnim daskama, već i mnogo dalje, opet u ovu sredinu dolaze neplodne pozorišne godine. Ipak, zahvaljujući već pomenutoj Vieri Tomanovoj, profesorki slovačkog jezika, Boljevčani, odnosno njihovi najmlađi predstavnici, u poslednje vreme redovno učestvuju na Smotri dečijeg pozorišnog stvaralaštva u Staroj Pazovi, poznatoj kao 3xĐ.Izvor: slovackizavod.org.rsPriredila: D. V.Kultúrno umelecký spolok Andreja Sládkoviča v Boľovciach začal pôsobiť po druhej svetovej vojne. O jeho založenie sa pričinili vtedajší riaditeľ základnej školy Miroslav Kováč, učiteľka Marta Kvasová, Michal Miháľ, Ondrej Bartko, učiteľ Alexander Hronec a ďalší. A tak boľovskí Slováci mali možnosť zoskupovať sa, nacvičovať divadelné predstavenia, tancovať na zábavách, vyšívať, hrať šachy, vypožičiavať si slovenské knihy v čitárni, ba i televízny program sledovať. Z prístupných prameňov sa dozvedáme, že prvá organizovaná kultúrna činnosť boľovských Slovákov bola ešte v roku 1901, keď tu bolo predvedené prvé divadelné predstavenie. Potom dlhší časový úsek nemáme takmer žiadne údaje o kultúrno-spoločenskej činnosti v tomto prostredí. Niektoré programy v oblasti kultúry aj boli, ale veľmi ojedinelé a sporadické.Spolok bol roku 1975 premenovaný a preregistrovaný na KUS Sládkovič. A práve od tohto roku môžeme sledovať sústavnú a kontinuovanú činnosť viacerých odbočiek pod strechou spomínaného spolku v Boľovciach, o čom svedčia i pravidelne písané a chránené zápisnice. O znovuzaloženie a revitalizáciu KUS Sládkovič sa v najväčšej miere pričinil vtedajší slovenský učiteľ Ján Kaňa, neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ, ktorý najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia režíroval početné divadelné predstavenia.Vokálno-inštrumentálna odbočka spolku s činnosťou začala hneď po obnovení spolku v roku 1975 a počas svojho pôsobenia zaznamenala nemalé úspechy. Známe je, že v minulosti bolo možné ľudovú pieseň počuť v dedine takmer všade. I na poli i pri tvrdých domácich prácach. Na uliciach od svitu do mraku neraz zaznela svojrázna boľovská pesnička. Neskoršie pieseň na ulici zamĺkla a dostala sa na javisko, keď sa začali usporadúvať organizované kultúrno-umelecké večierky. Na festivale Stretnutie v pivnickom poli KUS Sládkovič prvýkrát Boľovce predstavovali Mária Strišková, dnes vydaná Plavšićová, a Anka Hruškárová, dnes už s priezviskom Havranová. Bolo to v roku 1980 a odvtedy sa na tomto našom známom festivale v Pivnici zúčastnilo viacero vynikajúcich spevákov z Boľoviec.Hádam najväčšie úspechy v doterajších dejinách boľovského Sládkoviča práve na festivale Stretnutie v pivnickom poli dosiahol Pavel Kukučka, ktorý tam vystúpil až trikrát. Pavel Kukučka do Boľoviec priniesol raz I. cenu a dvakrát III. cenu odbornej poroty za interpretáciu autentických boľovských piesní. O niečo menší úspech na tomto festivale zaznamenal ďalší boľovský spevák Zdeno Košút, ktorý v Pivnici spieval dvakrát. Viera Ikerová sa na Stretnutí v pivnickom poli zúčastnila tiež dvakrát, a v Pivnici spievala i Jarmila Tomanová, ktorej pôvodné boľovské piesne aj dnes možno počuť na vlnách Novosadského rozhlasu. V roku 1996 v Pivnici spieval Vladimír Čapeľa, ktorý sa o rok neskoršie zúčastnil i na festivale Rozospievaný Sriem v Starej Pazove. Ďalší pozoruhodný a krásny úspech dosiahla Vlasta Jovnášová, ktorá v roku 1998 bola víťazkou pivnického festivalu, ako i pazovského Rozospievaného Sriemu. Staršia dcéra z rodiny Kukučkovej Jaroslava tiež vlastní vzácne ceny a uznania za svoje spevácke vlohy. Práve Anna Kukučková (Jašová), tiež pochádzajúca z boľovskej speváckej rodiny Kukučkovcov zvíťazila najprv v Starej Pazove na Rozospievanom Srieme, potom I na festivale Stretnutie v pivnickom poli. Tieto úspechy jednotlivých spevákov vokálno-inštrumentálnej odbočky KUS-u Sládkovič najlepšie svedčia o tom, že v Boľovciach vždy boli mladí a talentovaní speváci a speváčky, ktorí najmä svojim krásnym a autentickým spevom vedeli a vedia stále potešiť obecenstvo, ale často i príjemne prekvapiť hudobných odborníkov.Folklórna odbočka je tiež aktívna od znovuobnovenia činnosti KUS Sládkovič, teda od roku 1975. V tých prvých rokoch obnovenej činnosti KUS Sládkovič hybnou silou bola rodina Kaňová, ale nápomocnú ruku pridala i známa hudobná rodina Materáková zo Starej Pazovy – choreografka Juliana Materáková a jej manžel harmonikár Zlatko Materák, spolu so synom hudobníkom Zlatkom. Možno povedať, že v osemdesiatych rokoch minulého storčia hudobno-tanečná odbočka bola najmasovejšia a najaktívnejšia, hoci i v neskorších obdobiach vedeli zaznamenať nemalé úspechy tak doma, ako i na Slovensku. Boľovčania vždy zápasili s problémom zoskupenia dobrého orchestra, ktorého základ musel tvoriť dobrý harmonikár. Vrcholom činnosti folklórnej odbočky KUS Sládkovič bolo úspešne organizované naše najväčšie folklórne podujatie Folklórny festival Tancuj, tancuj… 1988, na ktorom vystúpil veľký počet tanečných súborov. Boľovčania ani vtedy nezostali zahanbení, ba naopak, dlho sa spomínalo a uvádzalo za príklad skutočnosť, že i takéto malé slovenské prostredie na samom juhu Sriemu a na okraji Belehradu môže a vie zorganizovať i veľké podujatia na tej najvyššej úrovni. Folklórna a spevácka skupina KUS Sládkovič sa zúčastnili na 25. folklórnych Podpolianských slávnostiach v Detve v roku 1990. Spolkári ešte boli i v Šuranoch, v Liptovských Sliačoch a úspešný zájazd mali v auguste 2007 v Hrušove. Z Hontianskej parády si domov priniesli nielen krásne spomienky, ale i vzácne fotografie, z ktorých neskoršie usporiadali ešte krajšiu výstavu v miestnostiach základnej školy. Do roku 2007 sa folklórna skupina pravidelne zúčastňovala na FF Tancuj, tancuj a po vystúpení v Starej Pazove nastala dvojročná prestávka, po ktorej si boľovskí ochotníci znovu obnovili svoju činnosť. V uplynulom viac ako štyridsaťročnom období tanečno-hudobnej odbočky KUS Sládkovič sa vystriedalo viacero mladých generácií ako i viacero choreografov a choreografiek. Veľká vďaka za to, že tanec, spev a hudba žili a žijú v tomto prostredí patrí početným tanečníkom a hudobníkom, ale i usilovným choreografom a choreografkám.Jednou z najstarších odbočiek v tejto osade je práve výšivkárska skupina žien. Je to istou samozrejmosťou, ak vieme, že odnaveky naše usilovné ženy radi vyšívali najčastejšie v dlhých zimných večeroch, keď sa zoskupovali pri priadkach. Niekedy pri olejových lampách alebo kahancoch, neskoršie zase pri slabých žiarovkách, ale vždy s piesňou a v dobrej nálade. Dnes je tohto stretania čoraz menej, na priadky sa už takmer zabudlo, ale predsa boľovské ženy sa i v súčasnosti vedia zoskupiť a ukázať, čo ich ruky vedia vyšiť, zamiesiť, upiecť… Už v zime roku 1976 v miestnostiach spolku sa stretla skupinka boľovských žien s cieľom spoločne tráviť zimné večery, ale aj ušiť a vyšiť to, čo tanečníci a divadelníci budú potrebovať. Od roku 2001 výtvarnícko-výšivkárska odbočka organizovane vystupuje najmä v rámci sviatku dediny Velika Gospojina, obyčajne koncom augusta, ale aj pri iných príležitostiach. Veľa by nám priestoru zobralo napočítať čo len mená všetkých tých žien, čo sa pričinia o rôzne príležitostné večierky, výstavy a vôbec prezentovanie toho najkrajšieho a najvzácnejšieho v Boľovciach.Prvé divadelné predstavenie v tomto prostredí bolo prezentované v dávnom roku 1901, ale presnejšie údaje o tomto nejestvujú. Tiež, keď ide o divadelnú ochotnícku tvorbu, teda o jej začiatky, informácie sú nepresné a ťažko je tvrdiť kedy sa hralo prvé predstavenie v Boľovciach. Vzácnymi údajmi v tejto súvislosti sú spomienky Pavla Petráka, ktorého slová uviedla kultúrno-osvetová dejateľka a novinárka z tohto prostredia Viera Tomanová v článku Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej, v ktorom sa dozvedáme, že od roku 1932 keď bol založený MOMS, pani farárová Marta Kvasová pracovala na poli kultúry. Boľovský cirkevný zbor toho času kúpil dom na Hlavnej ulici, oproti kostola. Bol to Slovenský dom, v ktorom sídlil MOMS a kde sa nacvičovali divadelné predstavenia, stretal ženský krúžok, okrem toho kde boli aj uschované slovenské knihy, fotografie, divadelné predlohy. Marta Kvasová tuná nacvičila predstavenie Hora volá, ktoré divadelní ochotníci predviedli pred domácim obecenstvom. Slovenský učiteľ a neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ Ján Kaňa v roku 1975, a potom i dlhé roky neskoršie režíroval predstavenia. Najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia v Boľovciach bolo akoby samozrejmosťou, že divadelné predstavenie bude nacvičovať a réžirovať učiteľ Kaňo. Potom nacvičovanie a režírovanie prebral Michal Ďurčík, ktorý sa ako dvadsaťdvaročný mladík s ochotníckou prácou stretol ešte v roku 1973. Aby divadelná činnosť nezamrela v Boľovciach ani v ťažkých a krízových rokoch deväťdesiatych, keď dominujú a vavríny na festivaloch zbierajú speváci a speváčky, postaral sa o to mladý a divadlu naplno venovaný Emil Toman. Nemal to ľahké, lebo už dávno pred tým sa do penzijného tieňa utiahol učiteľ Ján Kaňa, a i tá staršia generácia v čele s Michalom Ďurčíkom a Károľom Košútom pomaly už začala štafetový ochotnícky kolík odovzdávať tým mladším. Svojráznou zaujímavosťou je i fakt, že v roku 1995 Emil Toman režíruje divadelne predstavenie pre dospelých Trinásta hodina. Po skvelom divadelnom období, keď sa vďaka režisérovi Emilovi Tomanovi, ale i dobrému súboru, meno Boľoviec a Boľovčanov počulo v tom najkrajšom znení na našich divadelných doskách, ale i oveľa širšie, znovu nastávajú neplodné divadelné roky v tomto prostredí. Vďaka práve už spomenutej profesorke slovenčiny Viere Tomanovej, Boľovčania, resp. ich najmladší predstavitelia, sa v poslednom období pravidelne zúčastňujú na Prehliadke detskej divadelnej tvorby v Starej Pazove, známejšej ako 3xĎ. Dnes v KUS-e Sládkovič pracuje predovšetkým folklórna skupina, ktorá počíta zo dvadsať ľudí. Občas sa k tejto skupine pridajú aj veteráni. Po určitej presávke svoju činnosť obnovila aj divadelná skupina. Výšivkárska odbočka v súčasnosti pôsobí iba ako nápomocná ruka tanečníkom pri príprave krojov a kostýmov.Zdroj: slovackizavod.org.rs
Vokalno-instrumentalna sekcija je počela sa aktivnošću odmah po obnavljanju društva, 1975. godine, i za vreme svog četrdesetogodišnjeg delovanja zabeležila je zavidne uspehe. Poznato je da se nekada nije išlo veoma često na plesne zabave, jer se pesma mogla čuti skoro na svakom mestu u selu, na njivi i tokom obavljanja teških domaćih radova. Od sumraka do svitanja je često na ulici odzvanjala svojevrsna boljevačka pesma. Vremenom se pesma sve manje čula na ulici i polako je prelazila na binu, kada su se počele priređivati organizovane kulturno-umetničke večeri. Na festivalu Susreti u pivničkom polju su po prvi put Boljevce u ime KUD “Sladkovič” zastupale Maria Striškova, danas udata Plavšić i Anka Hruškar, danas sa prezimenom Havran. To je bilo 1980. godine i od tada je na ovom našem poznatom festivalu u Pivnicama učestvovalo više izvanrednih pevača. Možda najveći uspeh u dosadašnjoj istoriji Boljevačkog “Sladkoviča” postigao je Pavel Kukučka, upravo na festivalu Susreti u pivničkom polju, gde je nastupao tri puta, pri čemu je Boljevcima doneo jednu I nagradu i dva puta III nagradu stručnog žirija za interpretaciju autentičnih boljevačkih pesama. Na ovom festivalu je nešto slabiji uspeh zabeležio još jedan boljevački pevač, Zdeno Košut, koji je u Pivnicama pevao dva puta. Na festivalu Susreti u pivničkom polju je učestvovala i Viera Ikerova, takođe dva puta, a 1989. godine je u Pivnicama pevala i Jarmila Tomanova, čije izvorne boljevačke pesme možemo i danas čuti na talasima Novosadskog radija. Godine 1996. je u Pivnicama pevao Vladimir Čapelja, koji je godinu dana kasnije učestvovao i na festivalu Raspevani Srem u Staroj Pazovi. Sledeći izvanredan i lep uspeh zabeležila je Vlasta Jovnašova, koja je 1998. godine bila pobednica pivničkog festivala i festivala Raspevani Srem u Pazovi.
Iz porodice Kukučka, starija ćerka Jaroslava takođe poseduje vredne nagrade i priznanja za svoj pevački talenat. Upravo je Ana Kukučkova, koja takođe dolazi iz boljevačke pevačke porodice Kukučka, pobedila najpre u Staroj Pazovi na Raspevanom Sremu 2004. godine, a početkom 2005. godine i na festivalu Susret u pivničkom polju. Ovi uspesi pojedinih pevača vokalno-instrumentalnog odseka KUD-a “Sladkovič” najbolje svedoče o tome, da je u Boljevcima uvek bilo mladih i talentovanih pevača i pevačica, koji su svojim lepim i autentičnim pevanjem umeli i još uvek umeju da razvesele publiku, ali i prijatno iznenade muzičke stručnjake.
Folklorni odsek je takođe aktivan od ponovnog obnavljanja rada KUD “Sladkovič”, dakle od 1975. godine. U prvim godinama obnovljene aktivnosti KUD “Sladkovič”, pokretačkom snagom je bila porodica Kanja, ali je ruku pomoći pružila i poznata muzička porodica Maćerak iz Stare Pazove – koreograf Juliana Maćerak i njen suprug, harmonikaš Zlatko Maćerak, zajedno sa sinom Zlatkom, muzičarem. Možemo reći da je osamdesetih godina prošlog veka bio najmasovniji i najaktivniji muzičko-plesni odsek, iako je i u kasnijem periodu zabeležio zavidne uspehe kako kod kuće, tako i u Slovačkoj. Boljevčanima je na putu stajala uvek ista prepreka a to je sastavljanje dobrog orkestra, čiji temelj mora sačinjavati dobar harmonikaš. Vrhunac aktivnosti folklorne grane KUD “Sladkovič” bila je uspešna organizacija našeg najvećeg Folklornog festivala “Tancuj, tancuj…” 1988. godine, kada je nastupao veliki broj naših plesnih ansambla. Boljevčani ni tada nisu ostali neprimećeni, nasuprot tome, činjenica da ovako mala slovačka sredina na samom jugu Srema, u okolini Beograda, može i ume da organizuje ovako velike poduhvate na najvišem nivou, jeste nešto o čemu se dugo pričalo i poslužilo mnogima za primer. Učesnici društva su bili i u Đetvi, Šuranama, u Liptovskim Slijačinama a najskorije uspešno putovanje imali su u augustu 2007. godine kada su posetili Hrušov. U proteklom period, koji je trajao više od četrdeset godina u plesno-muzičkom društvu KUD “Sladkovič” se izređalo više mladih generacija kao i veliki broj koreografa i koreografkinja. Ples, pesma i muzika su živeli i još uvek žive u ovoj sredini zahvaljujući brojnim plesnim i muzičkim, vrednim koreografima i koreografkinjama.
Poznata je činjenica da su se naše vredne žene oduvek sa radošću, i to najčešće za vreme dugih zimskih večeri, sastajale na večernjim druženjima. Nekada davno pored uljanih lampi, kasnije pored slabih električnih sijalica, ali uvek sa pesmom i radošću. Danas je okupljanja žena sve manje, na nekadašnja večernja druženja se skoro i zaboravilo, ali se ipak boljevačke žene povremeno sastanu da bi pokazale kako umeju da šiju, mese, peku i sl. Tokom zime 1976. godine se u prostorijama udruženja sastala grupa boljevačkih žena sa ciljem da zajedno provedu duge zimske večeri, ali i da sašiju i naprave sve što je potrebno plesačima i glumcima. Odsek slikarstva i ručnih radova od 2001. godine organizovano nastupa najviše u okviru seoske slave Velika Gospojina, obično krajem augusta, ali i drugim prilikama. U okviru seoske slave se već tradicionalno održavaju Dani Srema u Boljevcima, kada u okviru raznih programa učestvuju i boljevačke žene zajedno sa likovnim umetnicima, etnografima i brojnim amaterima koji se bave kolekcionarstvom i zalažu za očuvanje kulturnog nasleđa. Postoji veliki broj žena koje se zalažu za razne svečane večere, izložbe i uopšte prezentovanje onog najlepšeg i najvrednijeg u Boljevcima, čija imena zbog brojnosti ne možemo navoditi.
Prva pozorišna predstava je ovoj sredini prezentovana davne 1901. godine, o čemu ne postoje precizniji podaci. Takođe kada pogledamo delovanje amaterskog pozorišta, tačnije njegov početak, ne posedujemo potpune informacije o tome i teško je utvrditi kada je bila odigrana prva predstava u Boljevcima. Značajne podatke za ovu oblast predstavljaju sećanja Pavela Petraka, čije reči je zabeležila novinarka i kulturno-obrazovni aktivista iz te sredine, Viera Tomanova u odlomku “Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej”, iz kojeg saznajemo da je od 1932. godine, kada je bio osnovan MOMS, na polju kulture radila gospođa Marta Kvasova, supruga sveštenika. Tadašnji crkveni sastav je kupio kuću u glavnoj ulici, prekoputa crkve. Bio je to Slovački dom, koji je predstavljao sedište MOMS i tamo su uvežbavane pozorišne predstave, održavana ženska sekcija, osim toga, tamo su se čuvale i slovačke knjige, fotografije, pozorišni komadi. Ovde je Marta Kvasova uvežbala predstavu “Planina zove”, koju su pozorišni amateri izveli pred domaćom publikom. Slovački učitelj i neumorni prosvetni i kulturni radnik Jan Kanja je 1975. godine a zatim i mnogo godina kasnije, režirao brojne pozorišne predstave. Prosto se 70. i 80. godina prošlog veka u Boljevcima podrazumevalo da će pozorišne predstave uvežbavati i režirati učitelj Kanja. Kasnije je uvežbavanje i režiranje preuzeo Mihal Đurčik, koji se sa amaterskim radom sreo još 1973. godine kao dvadesetdvogodišnji momak. Da se pozorišna aktivnost u Boljevcima ne bi ugasila ni u teškim i kriznim devedesetim godinama, kada dominiraju pevači i pevačice koji uzimaju sve nagrade na festivalima, pobrinuo se mladi Emil Toman, koji je bio u potpunosti posvećen pozorištu. Nije imao lak zadatak, jer je učitelj Jan Kanja već duže vreme bio u penziji, a i starija generacija na čelu sa Mihalom Đurčikom i Karolom Košutom je polako štafetu prepuštala mlađima. Posle sjajnog perioda za boljevačko pozorište, kada se zahvaljujući režiseru Emilu Tomanu, ali i odličnom ansamblu, ime Boljevci i o Boljevčanima čulo u onom najlepšem svetlu, ne samo na našim pozorišnim daskama, već i mnogo dalje, opet u ovu sredinu dolaze neplodne pozorišne godine. Ipak, zahvaljujući već pomenutoj Vieri Tomanovoj, profesorki slovačkog jezika, Boljevčani, odnosno njihovi najmlađi predstavnici, u poslednje vreme redovno učestvuju na Smotri dečijeg pozorišnog stvaralaštva u Staroj Pazovi, poznatoj kao 3xĐ.
Izvor: slovackizavod.org.rs
Priredila: D. V.
Kultúrno umelecký spolok Andreja Sládkoviča v Boľovciach začal pôsobiť po druhej svetovej vojne. O jeho založenie sa pričinili vtedajší riaditeľ základnej školy Miroslav Kováč, učiteľka Marta Kvasová, Michal Miháľ, Ondrej Bartko, učiteľ Alexander Hronec a ďalší. A tak boľovskí Slováci mali možnosť zoskupovať sa, nacvičovať divadelné predstavenia, tancovať na zábavách, vyšívať, hrať šachy, vypožičiavať si slovenské knihy v čitárni, ba i televízny program sledovať. Z prístupných prameňov sa dozvedáme, že prvá organizovaná kultúrna činnosť boľovských Slovákov bola ešte v roku 1901, keď tu bolo predvedené prvé divadelné predstavenie. Potom dlhší časový úsek nemáme takmer žiadne údaje o kultúrno-spoločenskej činnosti v tomto prostredí. Niektoré programy v oblasti kultúry aj boli, ale veľmi ojedinelé a sporadické.
Spolok bol roku 1975 premenovaný a preregistrovaný na KUS Sládkovič. A práve od tohto roku môžeme sledovať sústavnú a kontinuovanú činnosť viacerých odbočiek pod strechou spomínaného spolku v Boľovciach, o čom svedčia i pravidelne písané a chránené zápisnice. O znovuzaloženie a revitalizáciu KUS Sládkovič sa v najväčšej miere pričinil vtedajší slovenský učiteľ Ján Kaňa, neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ, ktorý najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia režíroval početné divadelné predstavenia.
Vokálno-inštrumentálna odbočka spolku s činnosťou začala hneď po obnovení spolku v roku 1975 a počas svojho pôsobenia zaznamenala nemalé úspechy. Známe je, že v minulosti bolo možné ľudovú pieseň počuť v dedine takmer všade. I na poli i pri tvrdých domácich prácach. Na uliciach od svitu do mraku neraz zaznela svojrázna boľovská pesnička. Neskoršie pieseň na ulici zamĺkla a dostala sa na javisko, keď sa začali usporadúvať organizované kultúrno-umelecké večierky. Na festivale Stretnutie v pivnickom poli KUS Sládkovič prvýkrát Boľovce predstavovali Mária Strišková, dnes vydaná Plavšićová, a Anka Hruškárová, dnes už s priezviskom Havranová. Bolo to v roku 1980 a odvtedy sa na tomto našom známom festivale v Pivnici zúčastnilo viacero vynikajúcich spevákov z Boľoviec.
Hádam najväčšie úspechy v doterajších dejinách boľovského Sládkoviča práve na festivale Stretnutie v pivnickom poli dosiahol Pavel Kukučka, ktorý tam vystúpil až trikrát. Pavel Kukučka do Boľoviec priniesol raz I. cenu a dvakrát III. cenu odbornej poroty za interpretáciu autentických boľovských piesní. O niečo menší úspech na tomto festivale zaznamenal ďalší boľovský spevák Zdeno Košút, ktorý v Pivnici spieval dvakrát. Viera Ikerová sa na Stretnutí v pivnickom poli zúčastnila tiež dvakrát, a v Pivnici spievala i Jarmila Tomanová, ktorej pôvodné boľovské piesne aj dnes možno počuť na vlnách Novosadského rozhlasu. V roku 1996 v Pivnici spieval Vladimír Čapeľa, ktorý sa o rok neskoršie zúčastnil i na festivale Rozospievaný Sriem v Starej Pazove. Ďalší pozoruhodný a krásny úspech dosiahla Vlasta Jovnášová, ktorá v roku 1998 bola víťazkou pivnického festivalu, ako i pazovského Rozospievaného Sriemu. Staršia dcéra z rodiny Kukučkovej Jaroslava tiež vlastní vzácne ceny a uznania za svoje spevácke vlohy. Práve Anna Kukučková (Jašová), tiež pochádzajúca z boľovskej speváckej rodiny Kukučkovcov zvíťazila najprv v Starej Pazove na Rozospievanom Srieme, potom I na festivale Stretnutie v pivnickom poli. Tieto úspechy jednotlivých spevákov vokálno-inštrumentálnej odbočky KUS-u Sládkovič najlepšie svedčia o tom, že v Boľovciach vždy boli mladí a talentovaní speváci a speváčky, ktorí najmä svojim krásnym a autentickým spevom vedeli a vedia stále potešiť obecenstvo, ale často i príjemne prekvapiť hudobných odborníkov.
Folklórna odbočka je tiež aktívna od znovuobnovenia činnosti KUS Sládkovič, teda od roku 1975. V tých prvých rokoch obnovenej činnosti KUS Sládkovič hybnou silou bola rodina Kaňová, ale nápomocnú ruku pridala i známa hudobná rodina Materáková zo Starej Pazovy – choreografka Juliana Materáková a jej manžel harmonikár Zlatko Materák, spolu so synom hudobníkom Zlatkom. Možno povedať, že v osemdesiatych rokoch minulého storčia hudobno-tanečná odbočka bola najmasovejšia a najaktívnejšia, hoci i v neskorších obdobiach vedeli zaznamenať nemalé úspechy tak doma, ako i na Slovensku. Boľovčania vždy zápasili s problémom zoskupenia dobrého orchestra, ktorého základ musel tvoriť dobrý harmonikár. Vrcholom činnosti folklórnej odbočky KUS Sládkovič bolo úspešne organizované naše najväčšie folklórne podujatie Folklórny festival Tancuj, tancuj… 1988, na ktorom vystúpil veľký počet tanečných súborov. Boľovčania ani vtedy nezostali zahanbení, ba naopak, dlho sa spomínalo a uvádzalo za príklad skutočnosť, že i takéto malé slovenské prostredie na samom juhu Sriemu a na okraji Belehradu môže a vie zorganizovať i veľké podujatia na tej najvyššej úrovni. Folklórna a spevácka skupina KUS Sládkovič sa zúčastnili na 25. folklórnych Podpolianských slávnostiach v Detve v roku 1990. Spolkári ešte boli i v Šuranoch, v Liptovských Sliačoch a úspešný zájazd mali v auguste 2007 v Hrušove. Z Hontianskej parády si domov priniesli nielen krásne spomienky, ale i vzácne fotografie, z ktorých neskoršie usporiadali ešte krajšiu výstavu v miestnostiach základnej školy. Do roku 2007 sa folklórna skupina pravidelne zúčastňovala na FF Tancuj, tancuj a po vystúpení v Starej Pazove nastala dvojročná prestávka, po ktorej si boľovskí ochotníci znovu obnovili svoju činnosť. V uplynulom viac ako štyridsaťročnom období tanečno-hudobnej odbočky KUS Sládkovič sa vystriedalo viacero mladých generácií ako i viacero choreografov a choreografiek. Veľká vďaka za to, že tanec, spev a hudba žili a žijú v tomto prostredí patrí početným tanečníkom a hudobníkom, ale i usilovným choreografom a choreografkám.
Jednou z najstarších odbočiek v tejto osade je práve výšivkárska skupina žien. Je to istou samozrejmosťou, ak vieme, že odnaveky naše usilovné ženy radi vyšívali najčastejšie v dlhých zimných večeroch, keď sa zoskupovali pri priadkach. Niekedy pri olejových lampách alebo kahancoch, neskoršie zase pri slabých žiarovkách, ale vždy s piesňou a v dobrej nálade. Dnes je tohto stretania čoraz menej, na priadky sa už takmer zabudlo, ale predsa boľovské ženy sa i v súčasnosti vedia zoskupiť a ukázať, čo ich ruky vedia vyšiť, zamiesiť, upiecť… Už v zime roku 1976 v miestnostiach spolku sa stretla skupinka boľovských žien s cieľom spoločne tráviť zimné večery, ale aj ušiť a vyšiť to, čo tanečníci a divadelníci budú potrebovať. Od roku 2001 výtvarnícko-výšivkárska odbočka organizovane vystupuje najmä v rámci sviatku dediny Velika Gospojina, obyčajne koncom augusta, ale aj pri iných príležitostiach. Veľa by nám priestoru zobralo napočítať čo len mená všetkých tých žien, čo sa pričinia o rôzne príležitostné večierky, výstavy a vôbec prezentovanie toho najkrajšieho a najvzácnejšieho v Boľovciach.
Prvé divadelné predstavenie v tomto prostredí bolo prezentované v dávnom roku 1901, ale presnejšie údaje o tomto nejestvujú. Tiež, keď ide o divadelnú ochotnícku tvorbu, teda o jej začiatky, informácie sú nepresné a ťažko je tvrdiť kedy sa hralo prvé predstavenie v Boľovciach. Vzácnymi údajmi v tejto súvislosti sú spomienky Pavla Petráka, ktorého slová uviedla kultúrno-osvetová dejateľka a novinárka z tohto prostredia Viera Tomanová v článku Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej, v ktorom sa dozvedáme, že od roku 1932 keď bol založený MOMS, pani farárová Marta Kvasová pracovala na poli kultúry. Boľovský cirkevný zbor toho času kúpil dom na Hlavnej ulici, oproti kostola. Bol to Slovenský dom, v ktorom sídlil MOMS a kde sa nacvičovali divadelné predstavenia, stretal ženský krúžok, okrem toho kde boli aj uschované slovenské knihy, fotografie, divadelné predlohy. Marta Kvasová tuná nacvičila predstavenie Hora volá, ktoré divadelní ochotníci predviedli pred domácim obecenstvom. Slovenský učiteľ a neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ Ján Kaňa v roku 1975, a potom i dlhé roky neskoršie režíroval predstavenia. Najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia v Boľovciach bolo akoby samozrejmosťou, že divadelné predstavenie bude nacvičovať a réžirovať učiteľ Kaňo. Potom nacvičovanie a režírovanie prebral Michal Ďurčík, ktorý sa ako dvadsaťdvaročný mladík s ochotníckou prácou stretol ešte v roku 1973. Aby divadelná činnosť nezamrela v Boľovciach ani v ťažkých a krízových rokoch deväťdesiatych, keď dominujú a vavríny na festivaloch zbierajú speváci a speváčky, postaral sa o to mladý a divadlu naplno venovaný Emil Toman. Nemal to ľahké, lebo už dávno pred tým sa do penzijného tieňa utiahol učiteľ Ján Kaňa, a i tá staršia generácia v čele s Michalom Ďurčíkom a Károľom Košútom pomaly už začala štafetový ochotnícky kolík odovzdávať tým mladším. Svojráznou zaujímavosťou je i fakt, že v roku 1995 Emil Toman režíruje divadelne predstavenie pre dospelých Trinásta hodina. Po skvelom divadelnom období, keď sa vďaka režisérovi Emilovi Tomanovi, ale i dobrému súboru, meno Boľoviec a Boľovčanov počulo v tom najkrajšom znení na našich divadelných doskách, ale i oveľa širšie, znovu nastávajú neplodné divadelné roky v tomto prostredí. Vďaka práve už spomenutej profesorke slovenčiny Viere Tomanovej, Boľovčania, resp. ich najmladší predstavitelia, sa v poslednom období pravidelne zúčastňujú na Prehliadke detskej divadelnej tvorby v Starej Pazove, známejšej ako 3xĎ. Dnes v KUS-e Sládkovič pracuje predovšetkým folklórna skupina, ktorá počíta zo dvadsať ľudí. Občas sa k tejto skupine pridajú aj veteráni. Po určitej presávke svoju činnosť obnovila aj divadelná skupina. Výšivkárska odbočka v súčasnosti pôsobí iba ako nápomocná ruka tanečníkom pri príprave krojov a kostýmov.
Zdroj: slovackizavod.org.rs
You must be logged in to post a comment.