SVOJIM SPECIFIČNIM GLASOM UVEK OČARA PUBLIKU – SVOJÍM ŠPECIFICKÝM HLASOM VŽDY OČARÍ PUBLIKUM

SVOJIM SPECIFIČNIM GLASOM UVEK OČARA PUBLIKU – SVOJÍM ŠPECIFICKÝM HLASOM VŽDY OČARÍ PUBLIKUM

Kovačičanka čije ime nije poznato samo u Kovačici već u mnogim vojvođanskim slovačkim sredinama, publiku svojim glasom uvek očara. Vođa devojačke pevačke grupe Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu koja je učestvovala ne samo na našim festivalima u Srbiji, već i u inostranstvu. Ne samo da ima očaravajući glas, već je i odlična violinistka. Reč je o Tatjani Jaško iz Kovačice koja je studirala novinarstvo na Filozofskom fakultetu u Novom Sadu. Zaposlila se u slovačkoj Redakciji Radio Novi Sad, gde radi i danas. Razgovarala sam sa njom i odgovorila je na nekoliko pitanja o sebi i devojačkoj pevačkoj grupi Umetničkog kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu.

Poznata vojvođanska pevačica, kao i violinistka, opiši nam svoje početke umetničkog pevanja a zašto si se odlučila baš za muzički instrument violina?

Moji muzički snovi su počeli pre skoro dvadeset godina kada sam se upisala u privatnu muzičku školu u Kovačici, jer tada nije bilo otvoreno odeljenje Muzičke škole Josifa Marinkovića u Kovačici. Imali smo violinu kod kuće, tako da nisam razmišljala o nekom drugom instrumentu. Violina je stajala kao ukras u mojoj kući, sve dok taj drveni ukras nisam stavila svoje rameno. Od tada imam tu istu violinu čiji zvuk očarava kao dete igračku. Pomenuta muzička škola u Kovačici kada je počela sa radom ja sam bila učenica prve generacije muzičara. Došlo vreme da razmišljam, koju srednju školu ću da upišem i bez oklevanja bila je to Muzička škola „Josif Marinković“ Zrenjanin.

Šta je bila tvoja najveća motivacija da postaneš vođa devojačke pevačke grupe Umetničkog kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu? Osim što pevaš u ansamblu, da li svoje vreme posvećuješ i sviranju u orkestru? U kojim dosad orkestrime dosad si svirala ili sad sviraš violinu?

Sa radom Slovačkog kulturnog centra Pavala Jozefa Šafarika sam se prvi put upoznala pre petnaest godina, kada smo u Srbskom narodnom pozorištu pripremali osamdeset i pet godina postojanja ovog centra. Sećam se velikog narodnog orkestra, još više plesača, glumca i aktivista ili amatera. Kada sam postala aktivna članica ovog centra, tada sam upisala i Filozofski fakultet i tako provodila više vremena u Novom Sadu, onda sam se pridružila i orkestru a zatim sam svoje vreme posvetila ženskoj pevačkoj grupi, nastavila i kao solistkinja i na kraju postala vođa grupe u ženskoj pevačkoj grupi i orkestru, tj. kada sam bila dovoljno upoznata sa radom i funkcionisanjem udruženja. Naravno, višegodišnja posvećenost muzici dovela mi je i dobre ljude, upoznala sam kvalitetne muzičare i tako se sprijateljila. Sarađivala sam i nastupala sa studentskim orkestrom ili narodnim orkestrom „Rosička“ u mnogim selima Banata. Narodni orkestar „Rosička“ nažalost ne funkcioniše već nekoliko godina. Nastupala som i sa ženskom i devojačkom pevačkom grupom  kao što su „Slavuj“ (Sláviky)  a „Perla“. Po dolasku u Bačku, naravno više sam sarađivala u toj oblasti sa slovačkim ili srpskim kulturo-umetničkim udruženjima, narodnim i tamburaškim orkestrom Radio-televizije Novi Sad.

Tokom svih ovih prethodnih godina gde ste nastupali sa ženskom pevačkom grupom ili orkestrom ili kao samostalna poznata pevačica narodnih pesama u Vojvodini, i kojih nastupa se najviše sećaš?

Učestvovala sam na mnogim festivalima u Vojvodini, takođe i u inostranstvu. Nisu svi bili takmičarskog karaktera. Nažalost, u Slovačkoj sam prisustvovala samo od nekih većih događaja. Zahvaljujući srednjoj muzičkoj školi sa horom sam nastupala na mnogim evropskim festivalima. Ono što danas radim je sasvim nešto drugo. Naravno, svako novo iskustvo u životu ostavlja uspomenu i uči nas novim stvarima.

Kada je u pitanju devojačka pevačka grupa Slovačkoh kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu koja pod mojim vodstvom na sceni je nekoliko godina, od osnivanja se može pohvaliti mnogim nagradama. Većina devojaka je aktivna i u folklornim igrama Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu, tj. svuga gde nastupaju folkloristi, moje devojke iz devojačke pevačke grupe pevaju u koreografiji ili kao devojačka pevačka grupa.

Prošle godine devojačka pevačka grupa Umetničkog kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika osvojila je prvo mesto na Folklornom festivalu Tancuj, tancuj… ,koji su vaši utisci i sa kojim spletom pesama ste se predstavili?

Da, prošle godine smo se predstavili u kategoriji pevačkig grupa na Folklorom festivalu „Igraj, igraj…“ (Tancuj, tancuj) u Gložanu sa spletom pesama iz Pivnice. Prvi put sam odlučila da obrađujem nešto što mi nije bliže, tj. materijal iz drugog sela. Pripreme su trajala skoro tri mesaca. Naučili smo se sve kao iz početka. Čitale smo svaku rečenicu u pivnickom dijalektu, nije bilo lako ali do kraja sve smo to savladale. Želeli smo da našom pojavom u slovačkoj nošnji i našim spletom pesama impresivno očaramo publiku i žiri. Potražile smo radne narodne nošnje sa kojima smo se predstavili na festivalu. Mislim da je bila najzanimljiva naša sloboda i razigranost na pozornici.

Sa kojim nagradama možeš se pohvaliti kao solistkinja ili kao vođa devojačke pevačke grupe? Koja je po tebi najdragocenija nagrada?

Moju prvu nagradu osvojila sam u Kovačici na festivalu „Novi glasovi“ (Nové hlasy), zahvaljujući toj nagradi postupila sam dalje, na festival slovačkih narodnih pesama „Susreti u pivničkom polju“ (Stretnutie v Pivnickom poli). Tek tada sam počela da aktivnije učestvujem na festivali kao solistkinja. Sećam se i školskih nastupa ili programa u kojima sa uvek nastupala, ili dečijeg festivala „Leti pesma leti“ (Letí pieseň letí). U Padini na Banatskom festivalu tri puta sam osvojila nagradu, u Pivnici na festivalu Susreti u pivničkom polju (Stretnutie v Pivnickom poli) dobila sam dve nagrade, a na festivalu slovačkih narodnih pesama u Rumuniji „Preko Nadlaka je…“ (Cez Nadlak je…) dobila sam prvu nagradu i tako postala pobednik ovog festivala. Zajedno sa slovačkim narodnim orkestrom „Rosička“ i orkestrom kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu osvojili smo nekoliko nagrada na festivalu u Gložanu. Sa devojačkom pevačkom grupom Perla, kao vođa grupe ili članica Kreativnog centra za turizam, umetnost i kulturu predstavili smo i u Slovačkoj, u spektakularnoj emisiji „Zemlja Peva“ (Zem Spieva). Tvoje pitanje je bilo koja nagrada je najdragocenija? Razmišljam, ali stvarno ne znam. Nikada na nagrade nisam gledala kao jedini rezultat svog rada. Ja to shvatam više kao svoj posao, poštovanje prema precima i muzici. Mnoho je važna poruka publici koja je svestrana.

Po tvom mišljenju koja je najveća vrednost pevanja ili šta smatraš koji je tvoj najveći dobrobit? Misliš da poštujemo sve što su nam ostavili naši preci?

Trudim se da sačuvam ono što imamo, ali istovremeno i da iskoristim mogučnost digitalnog doba. Volim stare običaje, slušati naše slovačke narodne pesme, digitalizirati notni zapisi muzike, primećujem stare fotografije, čitam literaturu vezanu za tradiciju, kulturu i pesme naših Slovaka u Vojvodini. Primam savete iskusnih muzičara, pevača. Naši preci su nam dosta toga ostavili bilo to kultura, tradicije, običaje jednog naroda u Vojvodini. Svaki pojedinac odaje im čast na svoj jedinstven način. Ne treba da zaboravite svoj identitet.

Da li ste imali probe tokom vanrednog stanja sa devojkama? Kako si ti provela dan u karantinu?

Zahvatilo nas je vanredno stanje, znači morala sam svoj posao da radim od kuće. Nedostajao mi je rad sa kolegama u svojoj redakciji, takođe i novinarski teren, ali nakon nekog vremena vraćamo se starom tempu. Prednost u kućnoj izolaciji bila je u tome što sam mogla lakše organizovati svoje vreme, što se tiče svog posla. U stvari kad je bilo vanredno stanje nismo prestali ni sa probama, probe pevanja se malo razlikovali od kada je bilo proglašeno vanredno stanje. Probe pevanja sa devojkama smo imali dva puta nedeljno putem društvene mreže Facebook ili aplikacije ZOOM.

Kakvi su vaši planovi za budućnost sa devojačkom pevačkom grupom Pavla Jozefa Šafarika?

Mnogo imamo planova za ovu godinu, posebno u okviru jubilarnih proslava Slovaôkog kulturnog centra Pavla Jozefa Šafarika u Novom Sadu. Nadam se da ćemo uspeti sve da sprovedemo.

Marina Horvatova

SVOJÍM ŠPECIFICKÝM HLASOM VŽDY OČARÍ PUBLIKUM

Kovačičanka, ktorej meno je známe nielen v Kovačici, ale v mnohých vojvodinských slovenských prostrediach, svojím špecifickým hlasom vždy očarí publikum. Je umeleckou vedúcou dievčenskej speváckej skupiny Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade, ktorá sa zúčastnila nielen na našich festivaloch v Srbsku, ale i v zahraničí. Nielenže má očarujúci hlas, je aj vynikajúcou huslistkou.

Slovo je o Kovačičanke Tatiane Jaškovej, ktorá vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej Fakulty v Novom Sade. Zamestnala sa v Rádiu Nový Sad, v ktorom pracuje dodnes.

Dali sme sa s ňou do reči a prezradila nám niekoľko faktov o sebe a dievčenskej speváckej skupine Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade.

Známa vojvodinská speváčka, ako i huslistka, opíš nám svoje umelecké začiatky spevu, a prečo si sa práve rozhodla pre hudobný nástroj husle?

Moja hudobná púť sa začala pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď som sa zapísala do súkromnej hudobnej školy v Kovačici, keďže vtedy ešte nebolo otvorené vysunuté oddelenie Hudobnej školy Josifa Marinkovića v Kovačici. Husle sme mali doma, takže o inom nástroji som ani nerozmýšľala. Stáli nám zavesené, až pokým som si nepriložila tú drevenú výzdobu k brade. Odvtedy mám tie isté husle, ktorých zvuk ma fascinoval ako dieťa hračka. Keď spomenutá hudobná škola v Kovačici začala s prácou, bola som žiačkou prvej generácie hudobníkov. Neskoršie prišiel  čas rozmýšľať o tom, ktorú strednú školu zapísať a bez váhania to bola hudobná škola v Zreňanine.

Čo ťa najviac motivovalo, aby si sa stala umeleckou vedúcou dievčenskej speváckej skupiny Kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafaríka v Novom Sade? Okrem spevu v súbore venuješ svoj čas aj na hranie v orchestri a mimochodom, v ktorých všetko súboroch si hrala, či ďalej hráš na husliach?

S prácou Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade som sa prvýkrát stretla pred pätnástimi rokmi, keď sme v Srbskom národnom divadle chystali osemdesiatpäť rokov spolku. Zostal mi v pamäti mnohopočetný ľudový orchester a ešte početnejší roztancovaní tanečníci, herci či ochotníci. Keď som sa stala aktívnou členkou tohto centra, vtedy som sa zapísala na Filozofickú  fakultu a viac času trávila v Novom Sade, a tak som sa najprv pripojila k orchestru, potom som svoj čas venovala dievčenskej speváckej skupine, pokračovala som ako sólistka a nakoniec  som sa stala umeleckou vedúcou orchestru a skupín, teda už keď som s prácou a fungovaním spolku bola nadostač oboznámená. Dlhé roky venovania sa hudbe mi, samozrejme, priniesli aj dobrých ľudí, spoznala som kvalitných hudobníkov a získala priateľov. Spolupracovala som a vystupovala v mnohých dedinách v Banáte, či so žiackym orchestrom, alebo s ľudovým orchestrom Rosička, ktorý, žiaľ, už niekoľko rokov v tej zostave nefunguje. Aj so ženskými a dievčenskými speváckymi skupinami, ako sú Sláviky a Perla. Po príchode do Báčky som, pravdaže, viac spolupracovala s tamojšími slovenskými či srbskými kultúrno-umeleckými spolkami, ľudovým a tamburášskym orchestrom Rádio-televízie Nový Sad.

Za tieto roky kde ste všetko vystupovali s dievčenskou speváckou skupinou či s orchestrom alebo ako samostatná speváčka a na ktoré výstupy si najviac spomínaš?

Zúčastnila som sa na mnohých festivaloch vo Vojvodine či v zahraničí. Nie všetky boli súťažného charakteru. Na Slovensku som, žiaľ, z tých väčších podujatí navštívila iba niektoré. Vďaka  strednej hudobnej škole som s chórom účinkovala na mnohých európskych festivaloch. To, čomu sa dnes najviac venujem, je niečo celkom iné. Samozrejme, každá nová skúsenosť v živote zanecháva spomienku a učí nás novým veciam. Keď ide o dievčenskú spevácku skupinu pod mojím vedením pôsobí iba niekoľko rokov. Od založenia sa môže pochváliť mnohými oceneniami. Väčšina dievčat sú aktívne aj vo folklórnej činnosti Pavla Jozefa Šafárika, teda všade tam, kde vystupujú tanečníci, dievčatá buď spievajú ako výpomoc v choreografii, alebo ako dievčenská spevácka skupina.

Minulý rok dievčenská spevácka skupina Kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika obsadila prvé miesto na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj…, aké boli vaše dojmy a s akou zmesou piesní ste sa predstavili?

Áno, minulý rok sme sa v kategórii speváckych skupín na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… v Hložanoch predstavili so zmesou pivnických piesní pod názvom Tí pivňickí pišní chlapci. Po prvýkrát som sa rozhodla spracovať niečo, čo nie je, aspoň mne  blízke, teda materiál z inej dediny. Prípravy trvali takmer tri mesiace. Učili sme sa všetko akoby od začiatku. Čítali sme každú vetu v pivnickom nárečí a nebolo to všetkým nám ani ľahké a ani prirodzené. Chceli sme, aby náš prednes aj na javisku zapôsobil na obecenstvo a porotu. Pátrali sme po pôvodných pracovných krojoch. Myslím si, že najzaujímavejšia bola naša sloboda a hravosť na javisku.

Akými všetko odmenami sa môžeš pochváliť či ako samostatná sólistka alebo ako vedúca dievčenskej speváckej skupiny a ktorá je pre teba najcennejšia?

Prvú odmenu som si vyspievala v Kovačici na festivale Nové hlasy, vďaka ktorej som postúpila aj na festival Stretnutie v  pivnickom poli. Až potom som sa začala aktívnejšie zúčastňovať ako sólistka. Spomínam si aj na školské programy, na ktorých som vždy účinkovala, a detský festival Letí pieseň, letí. V Padine na Banátskom festivale som trikrát získala odmenu, v Pivnici na festivale Stretnutie v pivnickom poli som tiež bola odmenená dvakrát a na festivale Cez Nadlak je som sa stala i víťazkou. S ľudovým orchestrom Rosička a orchestrom Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika sme viackrát získali odmenu na festivale v Hložanoch. S kovačickou dievčenskou speváckou skupinou Perla tiež, či už ako vedúca, alebo členka Kreatívneho centra pre cestovný ruch, umenie a kultúru. Zároveň sme našu prácu prezentovali aj vo veľkolepej šou Zem spieva. Tvoja otázka znela, ktorá odmena mi bola najcennejšia? Uvažujem, ale ozaj neviem. Na odmeny som nikdy nepozerala ako na jediný výsledok mojej práce. Ja to chápem ako moju záležitosť, úctu voči predkom a hudbe ako takej. Dôležitý je odkaz divákom, ktorý je omnoho univerzálnejší.

Aká je podľa teba najväčšia hodnota spevu, alebo čo je prínosom spevu a čo považuješ za svoj najväčší prínos? Myslíš si, že sme uctili všetko, čo nám naši predkovia zanechali?

Snažím sa zachovať to, čo máme a zároveň využiť možnosti digitálnej doby. Rada pátram po starých zvykoch, počúvam ľudové piesne, digitalizujem notové zápisy, robím úpravy, všímam si staré fotografie, čítam literatúru spätú s tradíciami a piesňami dolnozemských Slovákov, vnímam rady skúsených hudobníkov, spevákov. Dobrá vec je byť „napočúvaný“ hudby. Naši predkovia nám nechali všeličo na skúmanie. Týmto spôsobom im každý jednotlivec svojráznym spôsobom vzdáva hold. Netreba zabúdať na svoju identitu.

Ocitli sme sa v mimoriadnej situácii, počas karantény máte skúšky aj online? Ako stráviš ty svoj deň v karanténe?

Prevenciou pred koronavírusom je, samozrejme, aj práca z domu. Chýbala mi spoločnosť, práca s kolegami, novinárske terény, ale po určitej dobe sa vraciame na zachodené tempo. Výhodou je, že si pracovné pokyny ľahšie organizujem. So speváckou skupinou sme fakticky ani neprestali cvičiť, ibaže sa naše skúšky od vyhlásenia mimoriadneho stavu trochu líšia, čiže skúšky prebiehajú online dvakrát týždenne, buď cez aplikáciu ZOOM, alebo cez sociálnu sieť Facebook.

Aké všetko máte plány do budúcna s dievčenskou speváckou skupinou, čo by ste ešte chceli zrealizovať?

Naplánovali sme si hodne toho na bežný rok, hlavne v rámci jubilejných osláv Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade. Dúfam, že sa nám podarí všetko zrealizovať.

Marína Horvátová